reklama

(Pok)Rocková balada

Keď som sa narodil, prvé čo so mnou svet urobil bolo, že ma pľasol skrz pôrodnú sestru po zadku. Dodnes neviem prečo to urobila, revať by som začal aj bez toho, veď bola škaredá až strach. A tak ma bila a ja som reval ako pavián.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Ten bude spevák!“ vykríkla mama bez toho, aby sa na mňa pozrela, povedala to ešte predtým, ako mi vôbec dala meno. Už vtedy vedela, že bude zo mňa spevák, že bude zo mňa niekto. No a čo tam po tom, že nemám meno! Na to sa niekedy predsa zabudne. 

Obrázok blogu

Keď som sa naučil chodiť, tlieskala mi odušu. Veď mala aj prečo. Chodil som rovno, vôbec som nepadal, díval som sa pred seba a nohy mi išli jedna radosť. Kráčal som v rytme jej tlieskania a ona od neuveriteľnej radosti kričala: „Ten bude tanečník!“ kričala bez toho, aby ma videla čo i len raz padnúť. A ja som padal, ale len vtedy, keď sa nedívala. Keď som sa naučil rozprávať, prestali sme si púšťať rádio. Musel som rozprávať celé dni a celé noci. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ten bude herec! Recitátor! Len hovor, hovor!“ Tak som hovoril. O veciach, ktorým som nerozumel. O láske, o šťastí, o radosti. Keď mi načisto vyschlo v ústach, naučil som sa kresliť.

„Picasso! Van Gogh! Sám veľký Claud Monet sa môže strčiť do vrecka! Ten bude maliar! Maliar ako vyšitý!“

A tak som kreslil, kreslil, aj keď som nechcel. Kreslil, aj keď som už nevedel, čo vlastne kresliť mám. Veď portrétov mojej mamy sme mali plný dom, aj susedia ich mali veru dosť. Keď som zabudol poznávať farby, naučil som sa hrať na klavíri. Cédur, gédur, prstoklad. 

„Ten bude skladateľ! Mozart svojej doby!“ jasala mama pri dverách, keď utekala do filharmónie zaistiť mi prácu. Aj som ju dostal, veď som hral bezchybne. A tak som hrával, skladal, pracoval hoc som nevedel prečo. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zložil som (pok)rockovú baladu o živote, aj keď som si nebol celkom istý, čo to ten život znamená. Namaľoval som človeka a sám som sa ním nenaučil byť. Tancoval a rozprával som celé dni a noci. Nechcel som sa pýtať prečo, veď aj na čo by som sa pýtal. Vedel som len, že mám byť tanečníkom, že mám byť maliarom, skladateľom, básnikom. A to som nemal ešte ani tri roky! A už som vedel, čím musím byť. Čím by som byť mal. A tým všetkým som bol, hoc som nebol nikým. Nikým a ešte aj bez mena. 

Veď som chcel byť len záhradníkom, obyčajným záhradníkom. Už od toho momentu, keď mi svet nakopal zadok cez škaredú sestričku, vedel som, že chcem byť záhradníkom, aj keď som ešte nevedel, čo to presne znamená. Voňala ako kvety, ako jarný trávnik pokrytý rosou. To preto som plakal. Od radosti, od obyčajnej radosti, ktorú som už potom nikdy v živote nemal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale teraz je to jedno, už som mŕtvy. Teraz som len skladateľ, básnik, tanečník, ktorý leží v zemi, hoc sa jej nikdy nedotkol. Som dieťa, ktoré nikdy nebolo človekom.

Simona Gálová

Simona Gálová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milovníčka radostí. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu